Boli sme v škôlke. Na skok

Možno sa čudujete, čo má spoločné dojčenie a škôlka. Nuž, niektorí škôlkári sa ešte stále dojčia a mnohé maminy tak už niekoľko mesiacov pred samotným nástupom do škôlky trápi veľká dilema. Obmedziť? Odučiť, či ukončiť? Lenže ako? Ako zaspí dieťa v škôlke?

Moja osobná skúsenosť je, že dojčenie kvôli škôlke rušiť určite netreba. Dieťa ho potrebuje a samo sa prestane dojčiť vtedy, keď na to dozrie. Bez ohľadu na škôlku. Prvorodený syn nastúpil do škôlky vo veku 4 a pol roka, stále občasne dojčený. Do škôlky chodil veľmi rád, začal tam dokonca spávať a dojčenie si vyžiadal sporadicky pri večernom ukladaní do postele.

Tento september je pre nás, ale aj mnohé iné rodiny veľkou životnou zmenou. U nás dokonca dvojnásobnou, keďže synovia majú jeden 6 rokov a druhý 3. Starší bol prijatý do školy, mladší  do škôlky. Prekvapivo, vzhľadom na kapacity škôlok v okolí hlavného mesta. Preto som synovi začala hovoriť o škôlke až v momente, keď sme mali doma rozhodnutie o prijatí.

„Šimonko, ujo poštár ti doniesol list.
Je tam napísané, že v škôlke majú pre teba postieľku a hračky.
Čo ty na to?“

 

„Hurá! Ja do škôlky! Tomi! My spolu do škôlky!“ 

Bola som veľmi potešená jeho pozitívnou reakciou. Ohromne sa tešil a jeho nadšenie sa stupňovalo každým dňom. V duchu princípov Nevýchovy sme sa o škôlke dosť rozprávali. Hovorila som mu o pani učiteľkách, o tom, že tam ostane bezo mňa a že čokoľvek bude potrebovať, pani učiteľky mu pomôžu. Posledné dni prázdnin sa jeho radosť ešte stupňovalo. Pri príchode na akékoľvek ihrisko hrdo hlásil: „Ja školkar. Mama, to som ja!“

Plány jednej mamy

V duchu som sa tešila, ako budem po troch rokoch „sama doma“ len s ročnou dcérkou. Ako sa jej budem môcť viac venovať, uspať ju dojčením v našom tichom dome (dvaja chalani vedia byť pekne hluční 😀 ). Plánovala som, ako využijem čas jej spánku na tvorenie článkov, kurzov a eBookov. Chcela som po roku oprášiť šijací stroj a okrem zašívania zodraných teplákov a riflí, ušiť aj niečo nové a pekné, možno aj pre seba 🙂

Tešila som sa, ako si upracem dom, nebodaj umyjem okná (bláznivý nápad, však?). Alebo že si dokonca ako mama troch detí dám poobedný šlofík s tou najmladšou a vôbec ma pritom nezožerie svedomie, že oddychujem.

V nedeľu večer som sa ešte spontánne rozhodla, že začiatok školského a škôlkarského roka bude pre chlapcov skutočná slávnosť. Inšpirovala som sa nemeckým životným míľnikom, Einschulung. V preklade je to doslova deň zaškolenia, čiže nástup do prvého ročníka. Oslavuje sa v sobotu pred začatím školského roka. Prváci si aj s rodičmi vychutnajú predstavenie od starších žiakov školy a vypočujú si slávnostný príhovor. Prváci potom dostanú obrovský papierový kornút plný sladkostí a pomôcok do školy. Rodinná oslava pokračuje grilovačkou, alebo návštevou reštaurácie.

A tak som do noci vyrábala papierové kornúty, plnila a zdobila som ich všetkým, čo by mojich chlapcov potešilo. Ráno ich čakali na jedálenských stoličkách. Na stole boli prichystané slávnostné raňajky – rožky s maslom a čučoriedkovým džemom od babky a medom od dedka. Ku tomu pohár mlieka. Fotili sme sa, tešili a keď boli chlapci oblečení v košeliach a nohaviciach, mohlo sa odbaľovať. Také malé Vianoce na začiatok roka. Tešili sme sa s nimi. Všetci piati sme potom nasadli do auta a odviezli sa ku škole a škôlke.

Prvé ráno v škôlke

Najprv sme odviedli mladšieho Šimonka do škôlky. Potešil sa krásnej skrinke s obrázkom žabky, keďže má žabkový ruksak. Ochotne sa prezul, vybalili sme veci. Spolu sme vošli do triedy, kde sa už kde-tu ozýval tichý plač. Oslovila som pani učiteľku, predstavila jej Šimonka, aj keď ho už poznajú, keďže predtým sme vodili do škôlky veľkého brata. Podali sme pani učiteľke darček, ručne háčkované ekologické odličovacie tampóny, aby sa pani učiteľka mohla s láskou starať nielen o naše deti, ale aj o seba a maminku Zem.

Opýtala som sa učiteľky, ako sa volá, aby syn vedel, ako ju osloviť. Potom sme oslovili druhú pani učiteľku, s ktorou si Šimonko potom bez problémov odniesol vankúš a plyšovu hračku na postieľku. Na ďalšie dni, prvé dni som ho mala brávať už na obed. Chcela som sa ešte pred odchodom rozlúčiť a tak som ho volala k sebe od hračiek, po ktorých už pokukoval. Všetko bolo v najlepšom poriadku. „Prídem po teba, keď spapáš obed,“ a vlepila som mu letmú pusu na líce. Už ho nebolo, išiel skúmať triedu. Párada, pomyslela som si.

Doobedie som strávila čiastočne na uvítaní v škole, doma a u kamarátky, ktorá mala syna v tej istej škôlkarskej triede. O dvanástej som celá spokojná zaparkovala bicykel s cyklovozíkom pred škôlkou. Vtedy som uvidela Šimonka, ako stojí za oknom a plače. Utekala som s dcérkou na rukách do triedy, kde ho učiteľka prezliekala do pyžama 🙁

„Mama, ja plakal“

Keď ma uvidel, utekal ku mne. Vrhol sa mi okolo krku a hneď si pýtal „I hami“, t.j. nadojčiť sa, pretože bol veľmi nešťastný a rozrušený. Vzlykal a rozprával. „Ja plakal za mamikou.“ Akonáhle vošla do triedy jeho malá sestrička, chytil ju spolu so mnou okolo krku. Bol nešťastný a zlomený. Ťahal ma preč z triedy, ja som však celá v šoku chcela od učiteľky vedieť, čo sa stalo.

Dosť plakal, povedala učiteľka. Nechcel jesť, takže ho kŕmila. Môjho samostatného chlapca, ktorému doma nemôžem ani nakrájať mäso, či natrieť rožok maslom. „Ja sáááám!“ kričí vždy po mne. Prehodili sme s učiteľkou pár slov o adaptácii, že ho teda naďalej budem nechávať len doobeda. „Musí si zvyknúť,“ povedala mi učiteľka vo dverách.

Fakt musí?

Nemusí. Milé mamy, toto je stokrát zopakovaná lož, ktorá sa v našich škôlkach stala pravdou. Prečo by si malo dieťa zvykať, že je bez mamy? Že je bez tej najväčšej istoty ponechané s akýmisi cudzími tetami, ktoré sa im zväčša ani nepredstavia (česť výnimkám, ale ja som takú učiteľku zatiaľ nestretla). V cudzom prostredí s cudzími deťmi, s ktorými sa má akože socializovať.

Deti neplačú preto, že by nami manipulovali. Ani novorodenci, ani tí trojroční. Som presvedčená, že plač je komunikácia, nech sa s ním stretávame v akomkoľvek veku.

A tak som počúvala a objímala. Otvorila som si pre  neho srdce a pochopila som, že napriek mojim nablýskaným plánom to bude všetko inak. Ešte večer som sa rozhodla – moje dieťa sa má najlepšie so mnou a so svojou rodinou. Aj keď je náš dom často hore nohami. Aj keď som na naše tri deti väčšinou sama, keďže manžel živí rodinu.

Dnes ráno sme sa preto vybrali do škôlky po veci, ktoré sme tam včera tak nadšene doniesli…

Možno si mnohé teraz pomyslíte, že som sa nechala zmanipulovať mojim trojročným dieťaťom. Možno si myslíte, že som sa prirýchlo vzdala a mala syna nechať ešte pár dní zvykať na nový režim. Možno…

Ja však v srdci viem, že som sa rozhodla v prospech môjho dieťaťa. Nemusí chodiť do škôlky. Nemusí si zvykať na odlúčenie. Nemusíme totiž vôbec nič. Len umrieť a všetko predtým, sú naše rozhodnutia.

Tak Vám všetkým mamám prajem, aby ste mali silu a odvahu rozhodovať sa v prospech Vášho dieťaťa, Vašej rodiny a pohody. Nie pre školské, pôrodnícke a iné systémy..

To Vám prajem z celého srdca

 

Pre prihlásenie na osobné poradenstvo ohľadom dojčenia alebo nosenia ma môžete kontaktovať telefonicky/smskou na čísle 0944 565 805, alebo cez tento prihlasovací formulár > > >

Potrebujete prebrať čokoľvek ohľadom nosenie, dojčenia a prirodzeného materstva? Pridajte sa k nám do uzavretej FB skupiny Mamou prirodzene. Môžete tiež sledovať komunitu Mamin uzlík, alebo ma nájdete na Instagrame pod menom michaela.hrinova.

Som dula, lektorka nosenia a poradkyňa prirodzeného dojčenia. Predovšetkým som mama troch dojčených a nosených detí. Autorka eBooku Ako úspešne dojčiť napriek zlému štartu a prekážkam a eBooku Mamou prirodzene. Sprevádzam ženy na ceste k prirodzenému materstvu od pôrodu, až po dojčenie a nosenie Môj príbeh si prečítajte tu.>>

Registrujte sa pre zasielanie noviniek a stiahnutie ZDARMA eBooku

Ako úspešne dojčiť napriek zlému štartu a prekážkam

Chcete získať 15 overených tipov ako úspešne dojčiť? 

Potrebujete povzbudiť, že sa dá dojčiť aj keď ste nemali ideálny štart?

Komentáre
  1. Oli píše:

    Míšo, krásný článek a děkuji Ti za něj! Já tříletého syna do školky zatím nehlásila. Jsem doma s mladším, tak jsem nemusela. Navzdory okolí, které předpokládá, že ve 3 letech „musí“. Přeji Ti krásné dny s dětmi.

    • miska.hrinova@gmail.com píše:

      Milá Oľga, ďakujem. U nás pozorujem dosť silný tlak na to, že trojročné deti musia do škôlky. Niekedy to dokonca očakávajú ľudia ja vtedy, keď sú oveľa mladšie. Často to býva práve príchodom súrodenca. Akoby maximálna kapacita matiek bolo jedno dieťa. Lebo však popri bábätku sa mama nemôže toľko venovať. Ja si myslím, že deti potrebujú rodinu a je normálne, že už nie sú stredom vesmíru. Vedia pomôcť aj so súrodencom, doma, či sa normálne samostatne zahrať. Nič im pritom nechýba. Tak si to doma užívajte aj Vy.

  2. Judita píše:

    nie je skolka ako skolka… o tom to cele myslim je – ak su v nej laskvi ludia, babatko sice fnuka za maminkou ale ak najdete dietatko v slzach, je to jedno nestastne doobedie a nestastna skolka. nemusite ale… volba skolky je tiez vzdy len o rodicoch… a 3 rocny nezakriknuty chlapec plny elanu a nadsenia z toho ze je samostany si zasluzi kolektiv, ktory mu najviac
    milujuca maminka nikdy dat nemoze … hold z babatka sa s tava mlady chlapcek … a to by tiez maminky mali pochopit a dat , co potrebuje on a nie co potrebuju oni – mat vzdy spokojne a krasne usmiate dietatko. Aj ja chcem premsvoju dcerku len to najlepsie a myslim ze to aj ma 1 teda dufam, ale… chodi do skolky kde ju miluju a ona miluje chodit do skolky – lebo tak to ma byt 🙂

    • miska.hrinova@gmail.com píše:

      Súhlasím, každá škôlka je iná. Aj každé dieťa a jeho mama. Preto je najlepšie, keď si to každá zariadime aj s dieťaťom tak, aby nám bolo dobre. Nie tak, ako sa to „musí“. Budem rada, ak článok podporí ženy v tom, aby počúvali svoj materinský inštinkt a svoje dieťa netlačili do „nesprávnej“ škôlky a ešte v „nesprávnom“ čase. Prajem Vám aj Vašej dcérke všetko dobré.

  3. Katka píše:

    Ahoj Miska, BRAVO! To iste som ja urobila po troch dnoch v skolke pred rokom, ked mal moj prvorodeny 2,5 roka. Vsetci ma presviedcali, ze „ved si zvykne“, ale ja som proste ten histericky plac uz rano doma na chodbe pri obuvani nemohla zniest. Nebol na to zrely a pripraveny, tak som to citila. Takze na vzdory celeho mojho okolia (s vynimkou manzela, ktory ma nakoniec podporil) som ho po troch dnoch (tiez bol iba doobedu), stiahla zo skolky spat domov ku mne. A tento rok ma 3,5 a sice este nepresli ani dva tyzdne, takze mozno skoro hodnotit, ale zatial sme to zvladli asi s dvoma malymi slzickami. A vcera dokonca povedal „Mamka, dnes sa mi najviac pacilo v skolke.“ Takze uplne suhlasim s tebou. Jasne, ze kto nema inu moznost, asi pojde cestou slz a „ved si zvykne“. Ale ked nemusite, dajte detom cas byt s vami a dozriet na to. A materinsky instinkt netreba podcenovat.

    • miska.hrinova@gmail.com píše:

      Je to práve o tom pocite, inštinkte a dôvere, že dieťa mnou plačom nemanipuluje, ale naozaj mi chce niečo povedať. My sme včera stretli na ihrisku deti zo škôlky a dnes sme sa na ne boli v škôlke pozrieť. Vydržali sme po zjedenie desiaty a potom syn povedal, že už nikdy-nikdy nepoôjde do škôlky 🙂 Tak sme to zabalili definitívne a skúsime o rok. Možno aj v celkom inej škôlke.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účel spracovania tohto komentára. Viac o spôsobe ochrany Vašich osobných údajov nájdete tu >>>

  • Ako úspešne dojčiť?

    Chcete sa vyhnúť prekážkam na ceste k úspešnému dojčeniu? Prečítajte si ako na to >>>