Koniec roka sa blíži a do mojej mailovej schránky prichádzajú zo všetkých strán priania do nového roka. Už pár dní preto premýšľam nad tým, že by som Vám chcela niečo popriať aj ja. Doteraz som však netušila, čo by to malo byť.
Nerada robím veci len preto, že sa to patrí a tak som už pomaly pripúšťala možnosť, že Vám vôbec nenapíšem, Prišla ale inšpirácia, hoci spočiatku to celé vyzeralo úplne inak.
Koniec roka trávime totiž s manželom a našimi troma neposednými deťmi (6, 3 a 17 mesiacov) u manželových rodičov. Pôvodný plán bol, že si užijeme východniarsku zimu a deti „zničíme“ sánkovaním, guľovaním a stavaním snehuliaka. Lenže v tomto roku už ani na východe Slovenska nie je zima to pravé orechové 🙁
Po krátkom spúšťaní na neďalekom kopci sú všetci z topiaceho sa snehu zúfalo mokrí a uzimení. Vybíjanie energie teda pokračuje v dome. V malom dome plnom ľudí, ktorí sú zvyknutí, že deti musia poslúchať.
A tak mi dnes bolo vytknuté, že sme synov mali za mala občas „výchovne zbiť“.
Že teraz je už neskoro a netreba synovi (6) dať všetko, čo chce (niežeby sme to robili).
Lebo oni (rozumej manžel a jeho dvaja bratia) inak poslúchali..
Ach jaj.
Spomínam si, že keď bol náš prvorodený ešte malé bábätko, bola som pevne rozhodnutá, že ja ho nikdy neudriem. Pár výchovných od môjho ocina si totiž ešte pamätám. Moje pocity voči nemu neboli v tom momente práve najvrúcnejšie. Hnevala som sa na neho, aj keď sa výchovná ušla môjmu mladšiemu bratovi.
Nechcela som, aby moje dieťa voči mne niekedy cítilo to isté. Potom ale prišla chvíľa, nepamätám si detaily,
a ja sama som moje milované, vytúžené a vymodlené dieťa po predchádzajúcom potrate udrela…
🙁 🙁 🙁
Preto, že aj mňa niekto ako dieťa udrel a vlastne som si to zaslúžila?
Pretože som neposlúchala?
Musím sa priznať, že s tou výchovnou sme to ešte veľakrát skúsili.
Moja skúsenosť je však taká, že to vôbec k ničomu nevedie.
Vlastne, k NIEČOMU áno.
Vedie to k bitkám medzi deťmi, dokonca k obrane detí voči nám rodičom.
Veď ako vysvetlíme, že my dospelí deti biť „môžeme“, ale ony medzi sebou, ani nás rodičov biť nemôžu?
Nijako. Neexistuje totiž žiadne rozumné vysvetlenie. Preto sme už pred časom s výchovnými u nás doma prestali a hoci je to niekedy veľmi ťažké (pretože skúsenosť s výchovnými je proste v nás), snažíme sa hľadať iné cesty.
Cestou je podľa mňa napĺňanie potrieb a hľadanie riešenia situácie tak, aby sme z nej vyšli my rodičia, ba aj naše deti, ako spoloční víťazi. Priznávam nie, je to ľahké, chcem sa to však naučiť. A ešte niečo veľmi chcem:
Preboha prečo?, spytujete sa možno v duchu. Zrejme som sa podľa Vás zbláznila. Tak ja Vám to vysvetlím:
Bola som poslušné dieťa.
Neodvrávala som.
Poslušne som sa učila.
Doma som vzorne pomáhala.
Potom som sa vo veku 23 rokov počas rozbehnutého pôrodu nášho prvého syna POSLUŠNE vybrala po druhý raz do sprchy. A to aj napriek tomu, že som po jej prvej návšteve vedela, že tam tečie len ľadová voda…
Dnes preto vidím, že poslušnosť má aj svoju odvrátenú stránku:
Naša spoločnosť považuje žiaľ poslušnosť stále za jeden z hlavných cieľov výchovy detí. Mnohí sme boli vychovávaní v duchu hesla „drž hubu a krok“. Tento výchovný princíp potom vedome, či nevedome odovzdávame aj ďalším generáciám. Spolu s poslušnosťou im ale pribalíme aj mnohé nechcené darčeky:
Nebojte sa robiť veci inak ako ste naučené, či zvyknuté z okolia. Pomôže Vám v napĺňaní potrieb Vášho bábätka, tak ako o tom píšem v tomto článku > > >
Možno si vravíte, no dobre, ale veď deti musia vedieť, kde sú hranice a ktoré správanie je neprijateľné. Súhlasím. Výchovnými im to ale nevysvetlíme. Namiesto toho sa potrebujeme spoločne naučiť rešpektovať potreby a hranice druhých. Tak ako my dospelí vyžadujeme, aby deti rešpektovali hromadu našich pravidiel, mali by sme my dospelí rešpektovať potreby a hranice našich detí, nie?
Potrebuje sa Vaše dieťa poriadne vyšantiť?
Potrebuje sa s niekým pohrať?
Porozprávať?
Postaviť bunker zo stoličiek?
Povedať svoj názor?
A čo tie najmenšie deti?
Potrebujú sa veľa nosiť a mojkať? Potrebujú časté dojčenie a nebodaj aj v noci?
Skúste rešpektovať ich potreby a necvičte ich poslušnosti napr. vyplakávaním. Oveľa ľahšie im potom vysvetlíte, že aj Vy niečo potrebujete
(veku primerane samozrejme, s rešpektom k ich rozumovým a vôľovým schopnostiam).
Na záver Vám chcem preto do nového roka 2019 popriať hlavne veľa lásky, spoKOJNÝCH chvíľ a zdravia.
Prajem Vám, aby ste si mohli užívať neposlušnosť Vašich detí – ich tvorivosť, hravosť a radosť z maličkostí.
Ak hľadáte prvú pomoc pri problémoch s dojčením, množstvo cenných informácií nájdete v ZDARMA eBooku Ako úspešne dojčiť napriek zlému štartu a prekážkam. Chcete viac, ako „len“ úspešne dojčiť ? (hoci to je v našich podmienkach často nadľudský výkon)? Chcete pre Vaše dieťatko to najlepšie?
Potom mám práve pre Vás eBook Mamou prirodzene. Pomôže Vám porozumieť nielen potrebám bábätka, ale aj princípom fungovania prirodzeného dojčenia, nosenia, či spoločného spania. Dokopy sa dozviete množstvo informácií o 5 nástrojoch prirodzeného materstva a ich uplatnením vo Vašom živote s dieťatkom ušetríte minimálne 3000 EUR.
Chcete vedieť ako? Tak neváhajte a objednajte si ho a dostanete k nemu 3 skvelé bonusy. Okrem iného budete mať prístup k uzavretej skupine Mamou prirodzene, kde nájdete podporu a rady na Vašej ceste prirodzeným materstvom. Ak náhodou nebudete s eBookom spokojná, máte 30-dňovú garanciu vrátenia peňazí.
Ak žijete v Bratislave a širokom okolí, rada Vám pomôžem osobne.
Viac o kurzoch nosenia a poradenstve pri dojčení a nosení sa dozviete tu > > > , alebo na FB v komunite Mamin uzlík. Viac o mne a mojich deťoch nájdete na Instagrame pod menom michaela.hrinova.
alebo na e-mailovej adrese maminuzlik@michaelahrinova.sk.
Registrujte sa pre zasielanie noviniek a stiahnutie ZDARMA eBooku:
Chcete získať 15 overených tipov ako úspešne dojčiť? Potrebujete povzbudiť, že sa dá dojčiť aj keď ste nemali ideálny štart?